Pod tlakom prebiehajúceho štrajku, písomných intervencií a žiadostí Zväzu a po viacerých osobných zásahoch poslanca J. Vala a J. Osohu, bol nútený okresný náčelník Haviar vypísať pojednávanie na urovnanie sporu. Pojednávanie sa uskutočnilo 23. novembra 1937 na Okresnom úrade v Poprade.

Na povinnosť snažiť sa urovnať spor medzi povozníkmi a firmou, musel okresného náčelníka dňa 9. novembra 1937 upozorniť aj Krajinský úrad v Bratislave. V upozornení píše: "Krajinský úrad v Bratislave doporučuje, aby ste v záujme kľudu a poriadku vo vlastnej pôsobnosti pokúsili sa o urovnanie sporu medzi povozníkmi popradského okresu a firmou J. Ph. Glesinger v Poprade. Vaša príslušnosť k zakročeniu v tejto veci je daná ustanovením čl. 2 organizačného zákona". Veľmi búrlivého pojednávania sa zúčastnili zástupcovia okresného úradu, firmy J. Ph. Glesinger, poslanec J. Valo, zástupca Zväzu a zástupcovia štrajkujúcich povozníkov takto: za Kubachy štyria, za Kravany, Hranovnicu a Sp. Teplicu po dvoch a za Vernár jeden, teda tak, ako to navrhoval Zväz dňa 25. októbra 1937. Štefan Vitko uvádza, že na pojednávaní bolo okolo 30 - 40 ďalších ľudí z jednotlivých obcí.

Už pred pojednávaním si vyžiadal okresný náčelník stanovisko firmy Glesinger, ktorá mu ho doručila 19. novembra 1937, ktoré je plné vykrúcania a snahy zmariť úspech rokovania, znemožniť ukončenie štrajku v prospech povozníkov. Firma argumentovala tým, že vraj treba preskúmať, či povozníci skutočne pracujú u ej, že vraj nepracujú celý deň, lebo idú včas ráno a o 14:00 - 15.00 hod. sú doma a ďalej uvádza, drevo dovážajú "... keď sa im páči a hodí, a síce na jar, keď sú hotoví s oraním, v lete so senom a žatvou, v jeseni s pooraním pozemkov a vyberaním zemiakov a nikdy vtedy, keď sú nám skutočne potrební". Nemožnosť zvýšenia vývozného firma zdôvodňovala takto: "Dnešným pomerom zodpovedne a vyhovujúce zvýšili sme hodnoty vývozného až na najkrajnejšie hranice a sú tieto ceny vyššie ako tie, ktoré dnes platia v Turci, v Liptove, v Orave a na Spiši." "Z týchto dôvodov veľmi ľutujeme zdeliť vám to, že pri žiadnych okolnostiach nie sme v stave zvýšiť beztak už veľmi vysoko stanovené vývozné ceny a nútení sme vám zároveň oznámiť, že okolnosť núti nás k tomu, aby sme prikročili k zvýšeniu stavu našich koní, ktorých počet obnáša t. č. 10 párov". V závere správy vystupuje firma na ochranu štrajkokazov, keď píše: "... Nechceme sa vydať tomu, že práceochotní povozníci budú zbití, nahádzaní kameňom a ich život iným spôsobom ohrozený..." Hlavným obhajcom, ale aj útočiacim za povozníkov na pojednávaní bol poslanec J. Valo, ktorý rozbíjal všetky legendy uvádzané firmou. Vylíčil všetky formy neľudského vykorisťovania a zdierania povozníkov za dlhé roky späť. Poukázal na neľudské zaobchádzanie správcu Lichtensteina s povozníkmi, na ich časté prepúšťanie z práce a celý rad ďalších príkorí, ktorých sa im dostávalo.

Pri rokovaní sa vychádzalo z požiadaviek povozníkov: zvýšenie odmeny za vývoz dreva o 40 %, zabezpečenie objektivity pri odoberaní dreva na píle a zrušenie zrážok z výplat povozníkov na tvz. "Kassakonto". Rozhodujúcim bola požiadavka zvýšenie odmien za vývoz dreva. Situáciu v odmeňovaní povozníkov v čase rokovania a ich požiadavky ukazuje táto tabuľka:

Niektorí povozníci aj po uzavretí tejto dohody neboli spokojní a chceli pokračovať v štrajku až kým nebudú splnené ich pôvodné požiadavky. Až po zásahu J. Osohu, ktorý povozníkom vysvetlil situáciu, že nie je možné očakávať splnenie pôvodných požiadaviek. Po jeho zásahu začali povozníci zvážať drevo.

Četnícka stanica v Hranovnici v správe okresnému úradu dňa 28. novembra 1937 o skončení štrajku píše: "Oznamují, že ze stávkkujících povozníků v Kubachách, okres Poprad, započali dne 25. listopadu 1937 čtyři s vozením dřeva z lesů na parní pílu Dubina. V sobotu dne 27. listopadu 1937 sváželo dřevo již deset povozníků a jak bylo v Kubachách zjištěno, v tomto týdnu budou opět všichnni kubašskí povozníci dlouhá dřeva do Hranovnice svážeti".

Aj keď, ako je z uvedenej správy vidieť, na skončenie štrajku a nástup do práce boli rôzne názory, možno povedať, že cez mesiac trvajúci štrajk skončel pre povozníkov veľmi úspešne, pretože popri splnení iných požiadaviek, dosiahli zvýšenie odmien za zvoz dreva z jednotlivých rúbanísk v priemere o 32 %. Tento štrajk je najúspešnejším štrajkom v tom čase v okres Poprad.

Mohol skončiť preto tak úspešne, že bol organizačne a politicky dôkladne dlho pripravovaný, že až na výnimky v začiatkoch bol štrajkom mohutným a jednotným, ktorý sa vyznačoval nekompromisným postojom ku štrajkokazom, ktorí pod tlakom sa museli podrobiť a pridať k štrajkujúcim.

Na jeho príprave a úspešnom zakončení má hlavný podiel J. Valo a J. Osoha. 

Záverom

Tak ako v uplynulých rokoch, ani v ostavajúcich mesiacoch ČSR a aj za tzv. slovenského štátu sa v tejto oblasti vcelku nič nezlepšilo. Neľudské vykorisťovanie, nezamestnanosť, drahota základných životných potrieb, z toho plynúca bieda a hlad boli každodennými hosťami v rodinách, dohnali na pokraj biedy malých a stredných roľníkov.

Bieda najviac doliehala na nezamestnaných robotníkov a ich rodiny.

Keďže nezamestnanosť v okrese dosiahla značných rozmerov, bol okresný úrad nútený dňa 7. IV. 1938 vytvoriť 7-člennú okresnú sociálnu komisiu, ktorá mala riešiť ťažkú situáciu nezamestnaných. O tom, aký mohla mať vzťah komisia k nezamestnaným a k ich potrebách, svedčí jej zloženie. Boli v nej podnikatelia, živnostníci, obchodníci a pod., teda ani jeden, ktorý by bol cítil s robotníctvom. Podobné zloženie komisie boli aj v obciach, proti čomu nezamestnaní ostro protestovali a žiadali ustanoviť za členov komisií aj nezamestnaných. Často pričinením príslušných notárov bezvýsledne.

Za tejto situácie dochádzalo opäť k prejavom nespokojnosti, k mzdovým hnutiam a k štrajkom. K mzdovým hnutiam došlo medzi robotníkmi na stavbe sanatória vo Vyšných Hágoch a začiatkom roka 1940 medzi drevárskym robotníctvom na celom Spiši. K najväčšiemu hnutiu však došlo v januári 1939 medzi povozníkmi opäť na píle Dubina pri Hranovnici. Toto hnutie sa vyznačovala prvkami ludizmu - teda bolo namierené proti strojom. K nespokojnosti došlo preto, že na zvoz dreva firma miesto konských poťahov využila autodopravu.

Na spoločnej schôdzi si 35 povozníkov zvolilo predsedu a uzniesli sa, že rozbijú autá a ak šoféri, ich pomocníci a robotníci, ktorí nakladali drevo na autá dobrovoľne neustúpia, zbijú ich palicami.  18. januára 1939 65 povozníkov ozbrojených palicami a sekerami, obsadili autá, správcovi sa vyhrážali zabitím ak nesplní ich požiadavky.

Zásahom buržoáznej štátnej moci odpor pracovníkov bol zlomený. Pod vplyvom hnutia povozníkov dňa 31. januára 1939 sa 30 nezamestnaných z Hranovnice dožadovalo práce na píle v Hranovnici na úkor zamestnaných zo vzdialenejších dedín. Pod vplyvom búrlivých udalostí ich firma zamestnala na lesných prácach.

Okrem uvedených hnutí došlo v okrese aj k ďalším najviac však k neúspešným. Tak, ako vo voľbách v roku 1938 sa HSĽS za pomoci demagogických rečí podarilo vo väčšine obcí hornádskej doliny získať väčšinu hlasov pre seba, tak keď bola táto klérofašistická strana pri moci, zvedený ľud presvedčila, že so sľubmi to nemyslela vážne a preto postupne strácala pozície, ľud vytriezvel a práve obce hornádskej doliny, hlavne však Vikartovce a Vernár boli baštami SNP.

Túžby ľudu žiť slobodne a bez vykorisťovania sa splnili až po oslobodení v roku 1945, najmä však po Februári 1948.