Firma I. Ph. Glesinger, filiálka Hranovica - Dubina

Firma I. Ph. Glesinger bola spoločnosťou s rozsiahlym vlastníctvom píl a skládok dreva v Čechách so sídlom v Českom Tešíne, hlavne však na Slovensku, na Spiši. Majiteľmi firmy boli Ing. Glesinger, Dr. Leopold Silberstein a Dr. Rudolf Silberstein.

V okrese Poprad vlastnili píly v Poprade a v Hranovnici - Dubine, ktoré viedli vedúci určení firmou. Vedúcim podniku v Poprade bol Samuel Lichtenstein, neskôr Leopold Lichtenstein, v Hranovnici - Dubine Móric Immerblum. Píla v Poprade vznikla v roku 1890 pod názvom "Firma I. Ph. Glesinger, parná píla, akciová spoločnosť, filiálny závod Poprad, parná píla a výroba bední". Zamestnávala 190 - 260 zamestnancov, v čom nie sú zahrnuté počty lesných, sezónnych robotníkov.

Omnoho väčšiu kapacitu mala Parná píla, filiálka Hranovnica - Dubina, ktorá vznikla v roku 1897. Zameriavala sa na výrobu reziva, banského dreva, celulózy a palivového dreva. Bolo tu zamestnaných 123 - 125 robotníkov, pričom tento údaj nezahŕňa lesných, sezónnych robotníkov. Údaje o počte zamestnancov na oboch pílach sa rozchádzajú. V hlásení Okresného úradu v Poprade Kancelárii krajinského prezídia v Košiciach zo dňa 22. októbra 1936 sa uvádzajú tieto počty:

- píla v Poprade: 320 zamestnancov,
- píla v Hranovnici. 220 zamestnancov.

Uvedené maximálne počty zamestnancov sa týkajú období, keď píly pracovali naplno. Boli však prípady, keď prácu obmedzovali alebo úplne zastavili a stovky robotníkov a povozníkov ostali bez zamestnania. Prepúšťanie robotníkov firma zdôvodňovala rôzne. Napr. v októbri 1936 zdôvodnila "nedostatkom objednávok", v júli 1939 úplné zastavenie na dobu 5 - 7 týždňov v Hranovnici pre "nedostatok guľatiny" a "nutnosťou opráv na píle". Píla v Hranovnici sa zameriavala len na hrubé spracovanie guľatiny, píla v Poprade vyrábala aj finálne výsledky z dosák, pričom zamestnávala viac robotníkov.

Keďže firma Glesinger lesy nevlastnila, bola nútená skupovať lesné porasty od rôznych majiteľov, hlavne od spišského biskupa. Na ťažbu firma kupovala 5 - 10 ha plochy odrasteného lesa, za ktoré platila majiteľovi tzv. "na koreni", t. j. firma musela zabezpečiť ťažbu guľatiny na vlastné náklady. Pílu v Hranovnici zásobovali guľatinou z biskupských lesov hornádskej doliny, kým v Poprade z Vápenej doliny a zo skládok v Spišskej Belej a Smižanoch. Firma na výrub lesov najímala najmä sezónnych robotníkov z blízkych dedín, najmä v letných mesiacoch, ktorých v neskorú jeseň a na zimu prepúšťala. Zvoz guľatiny v menšej miere zabezpečovala vlastnými poťahmi, väčšinou bola odkázaná na povozníkov - roľníkov. Sezónne využívanie lesných robotníkov a povozníkov podnikateľom vyhovovalo, pretože prijímali ich bez záväzkov, vtedy, keď ich potrebovali a prepúšťali podľa ľubovôle, ako im to vyhovovalo. Svedčí o tom aj správa Okresného úradu v Poprade Prezídiu Krajinského úradu v Bratislave z decembra 1936, v ktorej sa hovorí: "drevorobotníci zamestnaní u fy I. Ph. Glesinger sú na zimné obdobie pre nepriaznivé počasie z práce prepustení, keďže firma v zimnom období nedáva lesy kácať."

Vo firme Glesinger sa omnoho viac ako v iných podnikoch prejavovalo bezprávie, vlčie zákony vykorisťovania a zdierania robotníkov a povozníkov. Umožňovala jej to predovšetkým skutočnosť, že obyvatelia hornádskej doliny, keďže nemali vo väčšine prípadov iný zdroj príjmov a obživy, boli odkázaní výlučne na prácu, ktorú im firma poskytovala. Stovky nezamestnaných poskytovali firme možnosť klásť len vlastné podmienky a požiadavky na robotníkov a povozníkov a ich požiadavky rešpektovať len vo vzácnych prípadoch. Firma veľmi rafinovanie využívala ňou umele vyvolávaných rozporov medzi robotníkmi z jednotlivých obcí. Napr. keď prepustila z píly Vikartovčanov, ktorí boli odbojnejší a prijala na ich miesto Hranovničanov. K týmto rafinovaných metódam a pridružila aj bezcharakternosť a despotické počínanie jedného zo správcov Lichtensteinovcov, ktorý robotníkom a povozníkom denne brutálne nadával a vyhrážal sa poznámkami: "Choď si, ja mám dosť povozníkov!" a pod. Za oponovanie alebo výhrady hneď prepúšťal z práce. Okrem podvodov a umele vyvolávaných rozporov, aj zastrašovanie a vyhrážky boli metódou Lichtensteina na udržanie pokory a lámanie odporu.

Hlavnou snahou firmy bolo za každých okolností dosiahnuť maximálny zisk, k čomu smerovali všetky jej snaženia a podujatia. Základným zdrojom zisku bolo nebývalé vykorisťovanie robotníkov a povozníkov, ktorým sa snažila vyplácať minimálne mzdy, často až neuveriteľne nízke. Napr. povozník s koňmi za deň zarobil iba 20 - 22 korún. Povozníkov okrádali aj tým, že pri zvoze dreva im započítali o 2 - 3 km kratšiu cestu ako v skutočnosti bola. Aj po "úradnom meraní", ktoré uskutočnil v roku 1935 Ing. Nather sa situácia nezlepšila, pretože namiesto 15,5 km nameral len 13 km dĺžky cesty.

Ďalším zdrojom zisku pre firmu bolo maximálne znižovanie nákladov na výrobu, v mnohých prípadoch vôbec neopodstatnených. Napr. nič neinvestovala do údržby lesných ciest, po ktorých sa zvážala guľatina, čím povozníci utrpeli značné škody na vozoch a neboli zriedkavé prípady, že na neprístupnej ceste si kone polámali nohy.

Pre zväčšenie ziskov si firma vymyslela aj odvody od povozníkov do tzv. "Kassakonta". Povozníkom pri výplatách od každých 100 korún na toto konto sťahovali 2 koruny. Sťahovanie zdôvodňovali tým, že z neho sa budú vyplácať prostriedky v prípadoch, že niektorý povozník utrpí "škodu", t. j. ak mu zahynie ťažný dobytok. Tieto služby sa nikdy nesplnili, pretože ani jede povozník, ktorý utrpel škodu z "Kassakonta" korunu nedostal. V praxi to vyzeralo inak. Ak povozník stratil ťažné zviera, pri výplate (hneď pri okienku, kde sa dávala výplata) sťahovali každému povozníkov pre poškodeného 2 - 5 korún, čím vyvolávali rozpory medzi postihnutými a ostatnými povozníkmi. "Kassakonto" bolo zrušené až po víťaznom štrajku povozníkov koncom roku 1937.

Tieto a ďalšie metódy zdierania viedli zákonite robotníkov a povozníkov k prejavom odporu či už jednotlivcov alebo celých osadenstiev jednotlivých píl. Na pílach, najmä v dvadsiatich a tridsiatich rokoch došlo k desiatkam nepokojov a štrajkov.

Zdroj: Jozef Žiga: Z revolučných bojov v hornádskej doline. Štrajk povozníkov z obcí hornádskej doliny v roku 1937